1.kapitola

6. února 2011 v 15:36 | Athalien :)
Táto ff sa mi prisnila :) Tak som ju hodila na papier... Seriál NUMB3RS (po slovensky Vražedné čísla) mám veeeeľmi rada :) Ak to niekto nepozná, jeho smola :)
numbers

1. kapitola

Auto naoko zaparkovalo na príjazdovej ceste. Motor bežal, keď z neho vyskočil kučeravý, asi 30-ročný sympatický matematik a pobral sa do domu.
"Charlie, počkaj," zakričalo naňho nie oveľa mladšie čiernovlasé dievča, "tvoje výpočty."
Usmievala sa. Očividne mala o Charlieho záujem, ten bol však natoľko zaujatý papiermi v jej ruke, že si to neuvedomil. Alebo si to nechcel uvedomiť. Prehrabol si vlasy, otočil sa a s ospravedlňujúcim úsmevom si od nej zobral papiere.
"Vďaka, Amita," poďakoval sa a začal cúvať smerom k domu.
Amita čakala, že ešte niečo dodá, no on sa ešte stále bezmocne usmieval. Ten asi ženské srdce nikdy nepochopí.
"Tak, uvidíme sa zajtra. A ešte raz ďakujem," potriasol papiermi a otočil sa k domu.
"Ahoj," viac ako skormútene sa napravila na sedadle a vycúvala z príjazdovej cesty na hlavnú.
"Amita, nezájdeš dnu? Amita, nechcela by si mi pomôcť? Amita, nechceš pozdraviť môjho otca? Amita, nechceš...," zahľadela sa do spätného zrkadielka pýtajúc sa sama seba otázky, ktoré by chcela počuť od neho.
......................................................................................................................................................

Charlie sa pobral do domu. Cestou obratne vybral zo schránky poštu a prezerajúc obálky vyšiel po schodoch. Zvraštil čelo. Niečo nesedelo. Otočil sa. Na schodoch sedelo asi 14- ročné dievča. Vyzeralo úplne normálne - dlhé plavé vlasy zviazané v konskom chvoste, rifle, ružové tričko s dlhými rukávmi, taška cez plece a v ruke akýsi papier. Ibaže to dievča sedelo na jeho schodoch a tvár mala zaborenú do dlaní, spomedzi ktorých kvapkalo na betón more sĺz. Ako vždy nevedel, čo povedať.
"Ehm, p-prečo plačeš?" nesmelá otázka. Akoby naňho niekto zaútočil keby to vyslovil hlasnejšie.
Dievča si až v tej chvíli uvedomilo Charlieho prítomnosť. Energicky si začalo utierať slzy do rukáva a uprelo na Charlieho pár modro-zelených očí.
"To je jedno," potriaslo hlavou a pevnejšie zovrelo papier v ruke. Dôvod jej sĺz.
Charlie vytiahol z vrecka akúsi nie veľmi hygienickú papierovú vreckovku a podal jej ju.
"Eh, ďakujem," usmiala sa a vreckovkou si poutierala slzy. Nechystala sa však odísť.
"Mohol by som ti nejako pom-?"
"Nie to naozaj nie," nebola zvyknutá na prijímanie pomoci.
"Vážne?"
"A prečo by si vlastne mal?" začala zostra a ani si neuvedomila, že mu tyká. Bola to pre ňu úplne nová situácia a ona netušila, ako sa v tej chvíli zachovať.
Charlieho prekvapila jej reakcia. Rozhodol sa len tak ľahko nevzdať a trochu ráznejšie vysvetlil:
"Pretože tu bývam a ty sedíš na mojich schodoch. Chcem vedieť prečo."
"Prepáč, j-ja už i-idem," bleskovo sa postavila a odchádzala.
Charlie bol absolútne zmätený.
"Nie, nemusíš ísť, vlastne -," obzeral sa hľadajúc inšpiráciu svojich ďalších slov.
Dievča sa na chodníku pred domom otočilo: "To je dobre, pôjdem domov."
Tie slová nemyslela vážne. Rozhodla sa, že domov už ísť nechce. Už nikdy. Prešla okolo niekoľkých domov, keď ju znova premohlo zúfalstvo. Zvalila sa na príjazdovú lavičku a pomaly sa snažila upokojiť. Vlasy mokré od sĺz sa jej lepili na tvár a nedýchalo sa jej cez ne práve najlepšie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama