3. kapitola

6. února 2011 v 15:37 | Athalien :)
Pomaly sa stmievalo. Dievča - volá sa Lucy - ešte vždy ležalo na malej lavičke. Už neplakala. Trasúc sa od zimy pritiahla k sebe svoju školskú tašku. Podoprela sa ňou a prudkým pohybom sa posadila. Svet okolo sa jej na chvíľu rozkrútil pred očami. Vytiahla z vrecka tašky zrkadielko a začala si odlepovať z tváre slzami polepené vlasy. Charlieho vreckovkou si poutierala zaschnuté slzy. Prehrabala si vlasy a postavila sa. Tašku si prehodila cez plece a vybrala sa cestou, ktorou prišla. Cestou k Charlieho domu. Jej pomalé kroky spôsobené stuhnutím končatín ju viedli k jeho domu. Nevedela prečo, chcela ho ešte vidieť. Nie jej celá osoba po tom túžila. Jej časť ju presviedčala, aby to nechala tak. Vo vnútri zvádzala boj:
"Ísť tam, ne ísť tam, ísť tam, ne ísť tam, ísť -," skôr ako sa nazdala opäť stále pred jeho schodmi. Pomaly sa priblížila k oknu. Bol tam, stál za umývadlom a umýval riad. Nebol sám. Bol tam aj nejaký starý pán - asi jeho otec. Na stole bol veľký punčový koláč. V tej chvíli jej v bruchu hlasno zaškvŕkalo. Stiahla hlavu z okna a s povzdychom si sadla na schody.
"A čo teraz?" pýtala sa sama seba.
"Kiež by som nebola taká sprostá," vytiahla z vrecka ten istý papier, ktorý držala predtým.
Skvelo sa na ňom niekoľko modrých čísel a jedno veľké, červené. Bola to päťka. Písomka z matematiky.
"Hlúpe rovnice," pokrútila hlavou a aby zabránila ďalším slzám, pozrela sa na čoraz tmavšiu oblohu. Schúlila sa do klbka a hľadela na všetko naokolo. Vietor sa jej hral s vlasmi a chladil ju na krku.
Začula za sebou buchnutie dverí. Otočila sa, no výhľad jej prekryl hnedý, jej priveľký kabát.
Charlie ju zakryl a sadol si vedľa nej.
"Ďakujem," ozvala sa prekvapene.
"Nemala by si tu sedieť. Je to studené," poznamenal.
"A ty tu sedieť môžeš?" pozrela naňho so zdvihnutým obočím.
"Ah, dobrá pripomienka. Ani ja by som tu sedieť nemal," priznal a zahľadel sa na obe konce ulice.
"Takže, ideš domov, však?"
spýtal sa sarkasticky.
Lucy zaryto hľadela do zeme. Cítila sa trápne. Nemyslela na to, že keď odchádzala, klamala.
"Povieš mi aspoň prečo si plakala, vtedy?" vyzvedal.
Odpovedať mu považovala za dobré splatenie toho, že klamala. Podala mu svoju písomku:
"Pretože som sprostá," stále pozerala do zeme.
Charliemu stačila sekunda, aby pochopil, o čo ide. Pohľadom preskakoval z papiera na Lucy.
"Čo je na tom ťažké?" spýtal sa úplne normálne, bez akéhokoľvek náznaku zloprajnosti.
Lucy naňho ublížene pozrela, pretože by v živote netypovala, že on by to vedel vypočítať.
"Vôbec to nechápem. Ukáž sem," zobrala mu papier a začala vysvetľovať:
"Nechápem, ako to mám zapísať. Keď ide jedno auto z miesta A o, napríklad 7 ráno a motorka ide z miesta B o pol hodinu neskôr, a to auto ide takou rýchlosťou a motorka inou a kedy sa stretnú keď vzdialenosť medzi nimi je toľko a toľko kilometrov. Je tam priveľa čísel. Vôbec tomu nerozumiem," zakončila sklamane trasúc hlavou.
"Tak teda dovoľ, aby som sa ti predstavil," s úsmevom jej podal ruku: "Charlie Eppes, vysokoškolský profesor matematiky."
Lucy naňho hľadela s otvorenými ústami.
"Profesor matematiky? Teda, j-ja, ja som Lucy," potriasli si rukou.
"Ak chceš, pomôžem ti s tým. Je to veľmi jednoduché ak poznáš princíp," ponúkol sa. Už nerozmýšlal nad tím čo má povedať.
"D-dobre teda," viac než prekvapene súhlasila.
"Ale prečo?" nechápala.
"Dajme tomu, že ťa už nechcem vidieť plakať. A tiež to má aj praktické využitie," usmial sa.
Rozosmiala sa.
"Toto," zvýraznila to slovo. "Toto má praktické využitie?"
"No áno má, napr. keď dostaneš defekt a zavoláš si pomoc, vieš, za aký čas približne príde. Či sa ti oplatí, napríklad jesť," prevrátil očami ako rozmýšľal. "Alebó, napríklad na... ehm... -"
"Áno, pochopila som," prerušila ho. "Ale aj tak je to iné, nie?"
"Prečo?"
"Lebo v tom príklade mám uvedené, že tie autá sa hýbu. A mi sa ťažko budeme hýbať s defektom. Na to treba zase iný vzorec" vravela to ako samozrejmosť. Ešte aj nahodila pohľad typu: A ty si vravíš profesor matematiky?
"To nie je iné, je to také isté. Keď stojíš, znamená to, že ideš 0-vou rýchlosťou. Teda za rýchlosť auta dosadíš nulu. Je to jednoduché."
"Aha," usmiala sa akoby nič.
"Tak, ideš dnu? Mám čas, takže v pohode ti to vysvetlím," dostal sa k svojmu plánu.
"Teraz? Ale, ja by som nemala, vieš," rozprávala pomaly. Vyčkávala, či ju Charlie začne presviedčať, aby predsa len išla.
"Ale no tak, nechceš si tú päťku opraviť? Len na chvíľu, pochybujem, že ti to bude trvať veľmi dlho," nechcel to teraz pokaziť. Pochyboval, že Lucy pôjde domov.
"No tak dobre," predniesla raketovou rýchlosťou.
Charlie sa postavil.
"Tak poď," podal Lucy ruku a postavil ju.
Pobrali sa do domu.
"Charlie, ja... Ďakujem ti. Za všetko, čo pre mňa robíš."
Charlie sa na ňu usmial a otvoril jej dvere. Vošli dnu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama