„Prečo nevidím hviezdy?“

6. února 2011 v 17:48 | Athalien :) |  ► Poviedky ◄
Poviedka napísaná na tému týždňa- Nočná obloha :)

"Prečo nevidím hviezdy?"

"Viktor, no táák, pohni," dupkala som až po krk zababušená, stojaca na vlhkej, iba pouličnou lampou osvetlenej ceste.
"Veď héj," zatiahol nezaujato a pokračoval vo svojom slimačom tempe.
"Ááárgh," stratila som trpezlivosť a začala sa točiť na mieste s rozpaženými rukami.
Pravdou je, že Viktora nemám rada, priam neznášam. Ak sa pýtate, prečo s ním teda trávim túto noc, odpoveď vôbec nie je prekvapivá- tak trochu ho ľutujem. Viktor je jeden z tých veľkých frajerov, ktorí sa tvária, že svet sa točí len okolo nich, že nikto iní im nesiaha ani po päty, že v živote nebude musieť pohnúť prstom a že školu vymysleli úplní magori. Zrejme preto už 3-krát prepadol a teraz, nezapadajúc do nášho 14-ročného kolektívu, sa začal absolútne dištancovať. Nikto sa nebavil s ním a on to nemienil meniť. Veľký zlý vlk, pre ktorého je samota zmysel života.
Moja tvár sa automaticky vyvrátila do neba. Milióny hviezd mi učarovali, ukazovali to, čo som chcela vidieť. Pod rúškom noci a teplej kapucne som spoznávala Veľký voz, Orion, Povozníka a mnohé iné. Pieseň sa mi drala na jazyk a ja som jej nemienila brániť.
"V nebi niekto ráta z lupienkov margariet...," tíško som si pospevovala, točiac sa, a celá obloha sa mi rozmazávala pred očami.
Viktor sa začal smiať, za čo dostal môj dotknutý, rozkrútený pohľad.
"Sa nesmej-," našpúlila som pery a ďalej poskakovala.
Viktor nebol veľmi výrečný, nepotreboval iných presvedčiť o svojom názore. Bolo mu úplne jedno, čo si o ňom kto myslí. Naučil sa žiť s pokrovov tvárou, čo bolo jednou z vecí, ktoré som na ňom nemala rada.
Ale keď bol so mnou, boli sme obaja sami sebou, teda, tak sami sebou, nakoľko to bolo možné medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa nemali radi.
Dnešný večer som však nemyslela na nič iné, iba na hviezdy nad našimi hlavami. A hoci to bola najnádhernejšia vec, akú som kedy videla, nechcela som si to nechať len pre seba. Potrebovala, ba priam musela som sa o ten zážitok podeliť. Otočila som sa na Viktora, ktorí bol ešte stále dobrých 5 metrov odo mňa, priamo pod pouličnou lampou.
"Viktor, pozri sa na tie hviezy. Je to nádherné," úsmev hovoril za mňa.
Pozrela som na Viktora, hladiaceho na nebo. Čakala som, že to s ním niečo spraví, že sa usmeje, že ho to nadchne rovnako ako mňa. No na jeho tvári som zbadala len akési sklamanie a trochu bolesti. Pomaly sa na mňa pozrel, stále s tým mierne zúfalým pohľadom.
"Prečo ich nevidím? Prečo tie hviezdy nevidím?"
Chvíľu som na neho hľadela a spájala si súvislosti. Všetko zapadlo na svoje miesto a ja som nevedela, či ho mám ľutovať ešte viac nad jeho nevedomosťou, alebo sa z toho istého dôvodu smiať.
"Viktor, stojíš priamo pod lampou," vedela som, že to nepochopí. Nechcela som ho nudiť prednáškami z fyziky, tak som k nemu pribehla, schmatla ho za ruku a dotiahla mimo ostrých svetiel pouličnej lampy.
"Teraz sa pozri," usmiala som sa na neho.
A tak sme strávili nádherných dvadsať minút pod hviezdnou oblohou, len ja a on a tá vysoká pouličná lampa. Vlastne nie, boli tam ešte naše úsmevy...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Blackmola Blackmola | Web | 7. února 2011 v 7:56 | Reagovat

Athíí... ^^ Je to moc krásně napsané! x) Co se mi líbilo bylo, jak jsi popsala toho Viktora, to té povídce dalo takový lehký, tajemný a trochu smutný nádech, a ty hvězdy tomu pak nasadily tu správnou korunku x) A při poslední větě jsem měla skoro chuť uronit slzu, fakt xD x)
Co takhle kdybys napsala vždycky na téma týdne povídku ? Měla bych každý týden co číst x3 x)

2 -MuMie- -MuMie- | Web | 7. února 2011 v 16:34 | Reagovat

máš u mě diplomek :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama