Topiaci topiaceho nezachráni

8. února 2011 v 18:40 | Athalien :) |  ► Poviedky ◄
Včera som sa činila a napísala poviedku. V škole nám zadali úlohu, napísať o drogách. A ja som napísala toto...


Túto poviedku venujem Sim, pretože futbal a Danko a Janko :D Ona si pamätá, tešíme sa na marec :) Dúfam, že sa bude páčiť, ako Sim, tak aj vám :)

Topiaci topiaceho nezachráni

Bol v tom. Ale nie tak, ako sa vraví, že po uši. Nie. Jeho závislosť siahala až kdesi do hĺbky Mariánskej priekopy. Beznádejný prípad. A ja... hmm... ešte, že mám takých rodičov, lebo bez nich...
Ale pekne po poriadku:
Volám sa Dano a môj prípad beznádejný, teoreticky už dobrých 15 rokov môj brat, dostal do vienka meno Jano. Kiežby sa mu ušlo aj rozumu. To by bol iný, pekný príbeh...
Vyrastali sme v susedstve, ten istý výhľad z panelákového okna, to isté ihrisko pod ním. Veľa možností výberu najlepšieho kamaráta nebolo. Prirodzene, že sme sa skamarátili. Nerozlučná dvojka, mám v živej pamäti, ako som sa pred mamou hádzal o zem, pretože som chcel ísť do tej istej škôlky ako Jano. Fakticky to fungovalo. Škôlka, škola, stredná odborná škola - všade spolu. Prihlásili sme sa na futbal- vraj s našimi tenkými postavami a hyperaktivitou je to to pravé orechové. A to orechy nemám rád. Veď sa mi tam ani nechcelo, ale kam ide Jano, idem aj ja. Vždy sme si boli veľmi blízki. Dôvodom zrejme bolo aj rozhodnutie našich rodičov, že jedno dieťa úplne stačí. Našli sme si súrodenca v sebe navzájom.
A tak sme chceli, ako správni súrodenci, robiť všetky veci spolu. Spolu ráno odchádzať do školy, spolu chodiť do kina či nakupovať nové topánky. Pokusy o zblíženie našich mám zakaždým stroskotali, a tak sme sa takýchto spoločných aktivít museli vzdať. Bez boja, sĺz a kriku to však nešlo. Raz sa ma mama rozhorčene spýtala, že keby skočil Jano do studne, či by som hneď skočil za ním. Zahanbene som odpovedal- nie. Ako veľmi som sa klamal.
Asi pred rokom nastala situácia, keď Jano do tej studne skutočne skočil. A rovno šípku, ani skokanský mostík nepotreboval. Nechápal som ho, veď to bola riadne škaredá studňa, pred ktorou nás varovali aj v škole. Studňa plná drog. Ostrá hladina plná ihiel a čoraz častejších dávok toho svinstva nás od seba čoraz viac odďaľovala. Bol som zmätený, málokto si vie predstaviť ako. Dlhú dobu som blúdil sám a rozmýšľal, čo robiť. Bolo to, akoby ma Jano zavrel do miestnosti bez kľučiek s časovanou bombou. Mal som iba dve možnosti- čakať, až bomba vybuchne a ja s ňou, alebo sa pokúsiť odpojiť rozbušku. Tak dlho som rozmýšľal, až mi došiel všetok čas. Bomba vybuchla a ja som spravil jedinú vec, ktorá ma napadla- skočil som za Janom do studne.
Odvtedy sme sa obaja topili, ale, čo bolo pre nás dôležité, topili sme sa spolu. Úplne sami. Svet okolo nás sa postupne začal rúcať, presne ako v tej hlúpej reklame na liek proti bolesti hlavy. Ako prví z nášho sveta vymizli ľudia. Potom škola, futbal a všetky povinnosti. Akoby sme sa pustili cez tobogan. Zmenil som sa, už som nebol ten dobrý Danko, ktorý drží hubu a krok. Stal sa zo mňa poriadny Dano, ba priam Danisko, frajer na každú príležitosť, s pochybným životom.
Tento náš svet ale netrval dlho. Moji rodičia mali natoľko vyvinutý zrak, aby si všimli, že so mnou niečo nie je v poriadku. Dávali mi prednášky a snažili sa krotiť môj život rôznymi zákazmi a príkazmi, ale malo to asi taký efekt, ako keby do mojej premočenej osoby v studni hádzali kamene. Neprešlo veľa času a oni zmenili taktiku. Začali mi hádzať gumové kačičky, potom plávacie kolesá a nakoniec aj obrovské nafukovacie krokodíly. Držal som sa na hladine len vďaka nim, ale nemal som možnosť dostať sa von. Možno, keby som všetky tie záchranné prostriedky naukladal na seba. Ale bol som slabý.
Jano bol na tom horšie. Nemal dôvod šľapať vodu a držať sa nad hladinou. Možno jeho rodičia mali záchranné krokodíly, ale boli slepí a netrafili k studni. Smutné. Janovi som ponúkal svoje kolesá, aj krokodíly, ale bol slabší ako ja. Nedokázal sa ich držať.
Vo chvíli, keď moji rodičia hodili do studne popruh
s pevným lanom, pripravení ma vytiahnuť, sa Jano začal potápať. A ja som tomu nedokázal zabrániť. Keď som ho chcel vytiahnuť so sebou, metal sa ako ryba, ktorú vytiahnu zo životného prostredia. Stále sa mi šmýkal, až som ho musel pustiť. Boli sme priťažkí. V okamihu, keď som začal stúpať ku svetlu, on sa potopil ako DiCaprio v Titanicu. Rovno ku dnu.
Dnes už som tú studňu osobne zamuroval. Ale to, že som sa v nej vykúpal, už nič nevráti. Ešte mám aj tú smolu, že dokonca života budem žiť s tým, že viem, kde je a ako sa do nej dostať. Mnohí ľudia o existencii takejto studne ani nevedia. Úprimne im závidím.
Moji milovaní rodičia si ma teraz strážia ako piráti svoj poklad. Neprekáža mi to, som im vďačný za svoj život, dokonca dvakrát. Ďakujem im z celej duše.
O Janovi som nepočul, odkedy som vyšiel z odvykačky. Na našom vzťahu sa však nič nezmenilo, stále ho mám rovnako rád. Jeho rodičia sa odsťahovali a mama mi povedala, že odišli do zahraničia, aj s Janom. Niečo v mojom vnútri mi však vravelo, že to tak nie je... Niečo v mojom vnútri mi vravelo, že sa utopil.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Matina Sima :D Matina Sima :D | 8. února 2011 v 19:15 | Reagovat

Juuuj mojaa...pekne to je :) velmi :) len na to že náš Janko a Danko by do studne..dufam...nikdy neskočili .. a dufam že ich uvidime v marci :):) áá tešíím sa :* :* ale chváálim...strašne pekné
:)

2 Athalien Athalien | Web | 8. února 2011 v 19:18 | Reagovat

Ďakujeeem :) neboj, to sa v skutočnosti nestane, keby niečo, tie krokodíly im hodíme my :D :*

3 Blackmola Blackmola | Web | 10. února 2011 v 7:04 | Reagovat

Rozhodně velmi zajímavé ! Jen jsem to od středu přestala krapýtek chápat, ale o pár řádků níže jsem se zase našla - možná to bude spíš tím, že je nějakých 6:56, to člověku taky něco udělá... x)
Já... se divím, kde někdo takovéhle zpracování vzal, je to velmi originální, krásné x)
A nebýt celkové atmosféry povídky, u nafukovacích krokodýlů bych se i zasmála xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama