4. kapitola

28. srpna 2011 v 12:18 | Athalien :)

O chvíľu už bolo počuť buchnutie vchodových dverí, čo bol oznam, že Shikaku je doma.

Ihneď ho zahrnul stíšený krik svojej ženy, ktorý po chvíli prestal.

S hlbokým vzdychom vošiel do obývačky a sadol si do kresla vedľa Shikamaruho.

Pozdravil ho kývnutím ruky.

"No ako sa máš? Už lepšie?" spýtal sa normálnym hlasom a potom stíšil: "To kde si prišiel na nápad hrať sa na chorého? Funguje to? Nekričala po tebe?"

"Ale ja sa nehrám," bránil sa Shikamaru dotknuto.

"To iste... keby si mal úpal tak ti je poriadne zle a nenapchávaš sa tu jedlom."

"Ale mne naozaj niečo je... počúvaj... stretol si už niekedy v živote ženskú, ktorá nekričí, nebije a pôsobí v celku pokojne?"

"Myslíš si, že keby áno, bola by Yoshino tvojou mamou?" žmurkol na syna a rýchlo dodal: "Ale tvoju mamu ľúbim viac ako čokoľvek iné!"

"Dobre, dobre. Tak otravné reči. Ale k tej ženskej. Taká predsa neexistuje. A ja som ju dneska stretol," začal vysvetľovanie.

Shikaku sa v tej chvíli zahľadel na syna akoby uvažoval o jeho zdravom rozume.

"Bol som na lúke a bola tam... spala... ja som sa na ňu díval neviem prečo... chcel som sa len presvedčiť či naozaj spí alebo čo... a ona mala vedľa seba položený zošit... ja... viem, že to nebolo správne... ale otvoril som ho a hádaj čo tam bolo... oblaky... mraky... ona si ich fotí... také, čo jej niečo pripomínajú... A potom sa zobudila... ja som si myslel, že na mňa bude kričať, že ma tam na mieste zabije... a ona mi len pokojne povedala poznámku o slušnom správaní a odišla... Chápeš to?" pozrel na otca hľadajúc podporu toho, že nie je normálny.

"Shikakuu! Môžeš na chvíľku? Prišla nám návšteva" ozvalo sa z chodby.

Shikaku sa postavil a pozrel na svojho syna.

"Počúvaj, to, že si ešte nestretol ženu ktorá nie je zúrivá keď meškáš 5 sekúnd neznamená, že taká neexistuje. Zapamätaj si, že nie je iba to, čo vidíš. Najkrajšie veci sú práve tie, ktorým jednoducho musíš veriť, aj keď ich nevidíš," zakončil rozhovor typickými psychologickými rečami, ktorým sám aj tak nerozumel a ponáhľal sa do chodby.

"To je ale milé prekvapenie, rád ťa u nás vidím. Tsunade mi vravela, že prídeš, Hanako. Je naozaj šťastná, že ťa tu má. Páči sa ti tu v Konohe?"

"Áno a veľmi, máte tu krásny výhľad, keď vyjdete vyššie," Shikamaru spozornel. Ten hlas... ten hlas predsa pozná.

"Ďakujeme za koláče, poďakuj za nás Tsunade. Poď dnu, chvíľku si posedíme, alebo sa niekam ponáhľaš?" ujala sa slova Shikamaruho mama.

"Nie, rada pôjdem ďalej," opäť ten hlas.

A už len zvuk zatvárajúcich sa dverí...

"Hanako, rada by som ťa zoznámila zo svojím synom, volá sa Shikamaru a myslím, že by ste si rozumeli... Ste v rovnakom veku, takže budete mať určite aj spoločné záujmy," usmiala sa Yoshino: "Shikaku, môžem ťa poprosiť? Zober tie koláče do kuchyne a vylož ich na tanier. Ďakujem. Hneď za tebou prídem."

"Nie... nie nie... to je ONA... je skutočná... ach nie... nieee," Shikamaru sedel vzpriamený akoby zjedol pravítko a nesúhlasne krútil hlavou.

Hlasy z chodby boli čoraz bližšie...

"O tom pochybujem, ja totiž veľmi nie som na športy... Väčšinu času trávim sledovaním oblakov. Fascinujú ma," nahlas sa zasmiala Hanako.

"Ach, moja milá, náš Shikamaru teda na športy vonkoncom nie je... jediné čo robí je, že stále leží niekde v tráve a pozerá na oblaky. Čudujem sa mu, niekedy je tým ako posadnutý. Niekedy si myslím, že je to nejaká choroba. Ale som rada, že nám vie vždy povedať, aké bude počasie. Ja vás dvoch nechápem, čo je na tých oblakoch také záživné?" krútila Yoshino hlavou.

"To naozaj?" zvedavosť sálala z Hanakinho hlasu.

"Vážne, choď do obývačky za ním, neboj, nezje ťa," usmiala sa Yoshino a ako správna matka, zamestnaná v myšlienkach prípravou svadby ukázala Hanako tie správne dvere.

"Ďakujem, a..."

"A čo?" stále ten úsmev.

"Ako sa to volá? Aby som to nepoplietla," červeň v tvári je taká zradkyňa.

Yoshino by v tej chvíli Hanako zovrela do náručia od samého šťastia. To ešte netušila, čo sa bude diať ďalej: "Shikamaru, volá sa Shikamaru."

"Ďakujem," Hanako pomaly otvorila dvere a vošla dnu.

"Nie, nie, nie....," Shikamaru medzitým horúčkovito hľadal nejaký úkryt. Zúfalo počúval rozhovor za dverami a očami pátral po všetkých kútoch.

A je so mnou koniec, ak ma to dievča nezabilo vtedy, zabije ma teraz a ak aj nie, povie všetko mame a zabije ma ona... Kam sa schovať... potrebujem úkryt, Shikamaru splašene nadvihoval vankúše v snahe nájsť trošku viac priestoru. Nemôže predsa len tak čakať na istú smrť, niečo musí urobiť... utiecť...

V hlave mal dokonalý plán úteku cez okno. Skôr ako sa vôbec stihol nadýchnuť, pohla sa kľučka.

"Bože, zachráň ma," posledná prosba.

Shikamaru sedel strnulo s absolútne zbitým pohľadom vraviacim: prosím, ešte nie som pripravený na smrť, upretým na dievča, ktoré práve vošlo.

A ten uterák na hlave...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sisa Sisa | 25. listopadu 2012 v 19:16 | Reagovat

Prosím ťa dopíš to. PLS PLS PLS :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama