Borovica

28. srpna 2011 v 12:05 | Athalien :)

Borovica

Milovala borovice.

Dokázala na ne hľadieť celé hodiny. Už od mala ju fascinovala mozaika hnedých tónov na hrubo popraskanej kôre. Tešila ju každá malá šiška, každý konárik, každý kúsok dreva, každučká časť ihličia. Rada sa vpíjala do jej jemnej, takmer neexistujúcej vône.

Cítila... sa tak zvláštne.


Jednoduchý, pozitívny pocit ju ovládal aj v tejto chvíli.

Strom šťastím vzdychol, objímajúc teplé telo dievčaťa s natiahnutými rukami okolo celého kmeňa.

Vždy...

Vždy potešila každučkú borovicu svojím priateľským objatím, úsmev od ucha k uchu.

Toto dievča, takmer šestnásťročné, sa volá...

"Akari, hýb sa! Nemám tu na teba celý deň. Si tu za trest, nie na prechádzke, tak sa tam nezdržuj s tým hlúpym stromom a poďme!" úsmev opadol.

"Áno, Ebisu-sensei, už idem," posledný pohľad, posledné zakývanie, posledný tichý prísľub návratu.

Zdvihla pohľad, uši čakajúce na ďalší rozkaz.

"Už si tu? Choď vyznačiť tamten dub," zelený pohľad nasledoval vystrčený prst ukazujúci smer.

Lístie stonalo pod jej unavenými nohami - nebola zvyknutá na manuálnu prácu.

Žiadne techniky, žiadne pomôcky, žiadne plytvanie chakrou. Len jej osoba, netrpezlivý Ebisu-sensei, štetec, modrá farba a nekonečný les.

Modrá bodka sa leskla na mladom dube rovnako, ako sa kvapka potu leskla na jej čele. Ruka rýchlo zotrela studenú kvapku, zanechávajúc za sebou modrú šmuhu.

Nevšimla si to. Jej zmysli upútalo čosi iné... čosi, čo bolo v tej veľkej diaľke takmer nepostrehnuteľné - jeden pár hnedých očí, ukrytý za výhonkami slabého stromu.

Nepriateľ... špión... vrah... bezcieľne slová, také vzdialené od pravdy.

Zelený a hnedý pohľad splynuli v jedno, kladúc si nemú otázku- kto si?

O pár sekúnd prekvapením a... hnevom?... rozšírené hnedé oči zmizli pohltené tmavým lesom.

Jediným zdrojom cudzej prítomnosti bolo vzďaľujúce sa šuchotanie.

Opadané listy zaliala farba, ktorá, rovnako ako oni, skončila na zemi a pomaly vytvárala magické obrazce.

"Počkaj!" výkrik zachytil vietor, vládnuci v korunách.

Zrýchlený dych, krátke zaváhanie, beh.

Ebisu striedal nechápavý pohľad s prekvapeným...

"Č-čo? Akari! Vráť sa naspäť, ešte sme neskončili!"

Stromy odskakovali z cesty pred utekajúcou kunoichi, tak náhliacou sa za párom hnedých očí. Kto to je? Bola si istá, že tie oči patrili chlapcovi...

Pletená šnúrka, doteraz zadržujúca plavé dievčenské vlasy, dokončila svoje poslanie zachytená o konárik stromu.

"Akari! Sme mimo Konohy, nemôž-... nemôžeš si len tak odísť," slabá kondícia zanechala podpis na Ebisovom dýchaní. Neprestal však bežať.

"Počkaj," rovnaké slovo, rovnaké venovanie, žiadny výsledok.

Tmavý tieň medzi stromami pred ňou sa ďalej hýbal rovnakou rýchlosťou.

Ten za ňou však čoraz viac spomaľoval...

"Ak sa nevrátiš, idem za hokage," hlasné varovanie, zúfalý pohľad, otočka.

Ebisu sa rozbehol do Konohy.

"No tak, čakaj," prosenie v hlase na seba upozorňovalo.

Tieň, hnedé oči... chlapec začal spomaľovať.

Konečne, lebo už nevládzem, myšlienky zelenookej, prudký výdych, dobehnutie.

"Nechaj ma na pokoji! Nepribližuj sa ku mne!"

Pohľady znova splynuli v jedno, pravidelne sa oddeľujúc počas vzájomného skúmania.

Asi trinásťročný chlapec stál opretý o strom, vlasy snáď všetkých hnedých odtieňov mu padali do veľkých, nahnevaných očí.

"Ja ti neublížim, ja len, kt-..."

"Nenávidím ťa!" kruté slová rozožierajúce srdce.

Prázdne preglgnutie, nechápavá tvár.

"Mňa? A-ale prečo? V živote som ťa nevidela, tak, ako?"

Hlasné prasknutie vetvičky sa ozývalo po celom lese, keď sa chlapec popri kmeni zosunul na zem a objal si kolená. Slza nešťastia a trápenia sa usadila na malej šiške pod jeho nohami. Šiške?

Prudký nádych...

Borovica...

Chlapec sa celý čas opieral o borovicu, pri ktorej nohách teraz sedel, nevnímajúc približujúce sa dievča.

Podvedomie to vedelo, teraz aj vedomie. Kôra tisícročného stromu, po ktorom prechádzala jemná ruka, slabo zapriadla. Ten strom, túto... túto borovicu predsa pozná! Zo včerajška.


"Ách, borovica," šťastie sálalo na všetky strany zo vzájomného objatia.

"Akari, vyznač láskavo ten buk a potom, aj túto borovicu," škodoradostný Ebisu, aký gýčovitý pohľad.

"Nie!" ráznosť hlasu sa tak nehodila ku zblednutej pokožke tváre.

"Ale áno!"

"Nie, prosím, borovicu nie," psie oči, také veľké ako dva tanieriky, nezabrali.

"Chceš ma naštvať?"

"Ja tú borovicu nevyznačím. Nemôžete ju vypíliť, veď je taká krásna," keď nie psie oči, tak argumenty.

"Dobre, nemusíš ju vyznačiť..."

Vďačný úsmev, výdych.

" ...urobím to ja!"

"Nie!" objemná borovica bránená jedným chudým telíčkom, prosiacim o inú možnosť.

"O čo sa pokúšaš? Tá borovica je bezcenná!"

"Nie, nie je!"

"Vyznačím ju, pôjde von," ruky naťahujúce sa po farbe boli tak nedočkavé.

"Nie, prečo ste taký krutý, sensei? Nevyznačíte ju!"

"Tak ju vyznačíš ty! Okamžite!"

Prudký nádych, vzlyk, zamávanie štetcom sprevádzané prosením o odpustenie.

Tou malou hlúpou bodkou práve odsúdila borovicu na trest smrti. Aké nespravodlivé.



Poznanie sa jej zrkadlilo na tvári, keď zbadala malú modrú bodku na krásne hnedom dreve.

Niekto, a ona presne vedela kto, sa ju pokúšal zotrieť. Kúsky listov, zeminy, čepeľ zlomeného kunaia a kvapky krvi obklopovali smrtiacu bodku, snáď ešte výraznejšiu ako predtým.

"Ty... zabíjaš ma," hnedý pohľad, pichajúci pri srdci.

"Ale toto už preháňaš! Ja milujem borovice, ale nenávidieť pre jednu, to je šialenstvo!" prehovorila múdrosť.

"Nie, nechápeš..." hlava namietala, nastavila tvár nebu, končinám borovice.

Zelené oči nasledovali tie hnedé do výšin a zbadali...

"Ten je nádherný, ako to, že som si ho včera nevšimla?" zmätok, radosť, strach z nasledovného...

"Staval som ho celý rok. Bývam tu, je to môj domov! A ty mi ho ničíš!" úprimnosť, hnev, strach z vykonaného...

V korune stromu bol na pevných konároch postavený domček. Ale tá bodka, teda to znamená...

"Nie, ja som nechcela!" zúfalý hlas, ktorý sa snaží chlapca presvedčiť, že ona nie je tá zlá.

"Na tom predsa nezáleží! Ale urobila si to! Čo si to za človeka?" ďalšia rana do srdca.

"Počul som toho senseia, si tu za trest! Tak čo si vyviedla, ďalších ľudí si pripravila o domov?"

Borovica tichučko zastonala pod nárazom dievčenského tela, ktoré sa zosunulo, rovnako ako chlapec pred ňou, k jej nohám. Jemné ruky pohladili tvár, zabraňovali výhľadu.

Len slzy... tie a ešte tichý vzlyk sa dostali na svoju púť pomedzi roztrasené prsty.

"Áno, akurát ty si tá, čo by tu mala revať! Hráš sa na ublíženú? Alebo ľutuješ?" len irónia a horná pera, afektovane ohrnutá. Ubližoval jej...

"Nie, mlč! O ničom nevieš!" ďalšie slzy a bolestivé spomienky, kúpajúce sa v ligotavej zeleni.

"Ja... máš pravdu, som tu za trest, ale j... ja by som nikomu neublížila... nechcela som... nedokázala som... pomôcť..." prúd myšlienok, začiatok príbehu, nádych.

"Približne pred týždňom, som konečne prišla do Konohy, bola som totiž na misii a bola som dosť unavená. Ledva som prepletala nohami, držala oči otvorené. Môj sensei mi povedal, že to nič nie je, len sa mám ísť domov poriadne vyspať. Kráčala som okolo kvetinárstva..."


Vôňa kvetín sálajúca z obchodu prebila všetky ostatné pachy ulice. Opantala zmysli, mozog. Dievča, unavené po tvrdom boji, sadlo na lavičku, oči privreté, úsmev na tvári.

"Teta, prosím, nemáte niečo na jedenie?" otázka do ticha.

Otvorila oči...

...otázku sa spýtal malý chlapček, bosými nôžkami dupkajúci po tmavej, skalnatej ceste. Hrubá vrstva špiny na jeho tele sťažovala určiť približný vek. Mohol mať štyri, možno päť rokov. Iba potrhaný kúsok nejakej látky pokrýval jeho vychudnutú postavičku, trasúcu sa od zimy.

Modré očká hľadeli na prázdne ruky, vystrčené pred seba v žobrote.

Jej srdce vynechalo úder pri pohľade na to úbohé stvorenie. Teplý plášť, ktorý do tej chvíle visel na nej, teraz zohrieval studené telo na pokraji smrti.

"Poď sem!"

Nevinný pohľad so strachom vystriedal úsmev, keď ho teplé ruky zdvihli a vyložili na lavičku.

Úsmev, ktorý napriek nedodržiavanej ústnej hygiene vyčaroval iskričky v zelených očiach.

Úsmev, tak úprimný a vďačný, že by zmäklo aj najtvrdšie srdce.

Úsmev, ktorý sa prehĺbil, len čo ho ruky zabalili pevnejšie do plášťa.

"Ako sa voláš?"

Nemé pootvorenie úst, oči sklopené k zemi, ticho.

"Dobre, nemusíš mi to povedať, ak nechceš."

Odpoveďou bolo hlasné zaškvŕkanie chlapcovho prázdneho žalúdka.

"Počkaj tu, donesiem ti niečo na jedenie, dobre?" ruka na srdci, priateľský stisk, úsmev...

"Ďakujem," hlas doľahol za utekajúcim dievčaťom, zahĺbené do vlastných myšlienok.

Jedlo... kde ho zohnať čo najrýchlejšie?

Jej dom stál až na opačnom konci dediny. To je príliš ďaleko. Jediná možnosť teda je...

"Mám ťa, nepokúšaj sa ujsť," vysoký muž bránil kunoichi ujsť vchodovými dverami vykradnutej predajne, ani nie o päť minút neskôr.

"Pustite ma, to jedlo niekto potrebuje," ranný chlieb padol na zem, zapadajúc prachom.

"Áno, to iste ty malá zlodejka, bola si hladná, čo? Ale kradnúť sa nemá! Ideme za hokage, poďme, hýb sa!"

Vzpierajúce sa telo ochablo v mužových pevných rukách.

"No čo je s tebou, poďme!"

Slané kvapky jedna za druhou dopadali na prašnú, suchú zem.

"Prosím, ja ten chlieb zaplatím... ale... potrebuje ho... ten chlapček na konci ulici... čaká tam na mňa... sľúbila som mu ho," trblietavý zelený pohľad, odrážajúci zúfalstvo.

"Pekná výhovorka, ale mňa nepresvedčíš! Všetci tuláci bez domova už dávno zmrzli, si neaktuálna," smiech sa ozýval ulicami tichej Konohy, stíchnuci až pred dverami kancelárie hokage.

"Prosím!"

Dvere sa otvorili, medik kunoichi rozospato zívla.

"Odpusť, Tsunade-sama, že ťa ruším takto neskoro, ale táto malá zlodejka sa mi vlámala do obchodu a okrem toho je bezočivá!"

Tsunadine oči si skúmavo prezreli opuchnutú, uplakanú tvár.

"Ach, preboha, to ste sa s tým nemohli obťažovať až ráno? Dostane mesiac verejnoprospešných prác a hotovo. Škodu vám zaplatí, dobre?" ďalšie zívnutie, prerušené zúfalými slovami.

"Godaime-sama, nemohla som inak, naozaj! Zobrala som iba jeden chlieb, pre malého chlapca, ktorý ma ešte aj v tejto chvíli čaká na jednej z lavičiek. Aspoň dúfam, že už neodišiel. Nemá domov, už pomaly zomiera! Bolo mi ho ľúto! Nemohla som ho len ta-"

"Bezdomovec vravíš? Tak poďme za ním, nemôže nocovať vonku. Už dávno som kázala konožskej polícii, aby každého bezdomovca odviedli do Domu pomocnej nádeje," ľudskosť zaútočila znechuteným pohľadom na muža a pokynula unavenej kunoichi, aby jej ukázala cestu.

Prerývané dýchanie, zrýchlený tlkot srdca, horúčkovité pohľady do všetkých kútov tmavej ulice... Už dobehli.

Strachom rozšírené oči, poznanie, padnutie k nehybnému telu, zúfalý plač...

Teplá ruka stisla vzlykmi sa otriasajúce plece mladého dievčaťa.

"Poď, už mu nepomôžeš, už je mu teraz dobre, teplo," zlom v tichom šepkaní, hrča v hrdle...



"Tsunade ma postavila a odviedla do n- nemocnice... nepamätám si to, vraj som bola v

š- šoku... K- keby som ja hlúpa nenarobila t- toľko rámusu... Keby som p- prišla skôr, nevzdala sa..." prúd slanej bezmocnosti prerušila teplá, drsná ruka s vreckovkou, sajúcou slzy.

"Je mi to ľúto... nevedel som... prepáč..."

"Vždy je to tak, že všetko dobré, čo sa snažím urobiť, skončí zle... katastrofálne... Vždy to tak bolo... som prekliata! Aj toto čo robím... Zobrala som to hlúpe vyznačovanie, aby mala Konoha dosť dreva, aby už nikto nikdy necítil chlad... nikdy... naozaj...," krik, šepot, akoby bola blázon...

"To nie je pravda, si skvelé dievča... Snažíš sa, nezáleží na výsledku, raz to niekto pochopí," slová útechy, tak príjemne sa to počúva.

"Nechcem, aby si prišiel o domov... A urobím pre to všetko," ďalší sľub, snáď dodržaný.

Zem posiatu borovicovou kôrou opustilo jej telo, tak náhle plné života, snažiace sa nesklamať.

Kunai, doteraz ležiaci v snoch, pomaly prebodával pevnú kôru, nedbajúc na zvyšok svojho brata.

"Nepôjde to, tá farba je divná, akoby zmiešaná z chakrou," obyčajná informácia, koniec snahy.

"Tak skúsim niečo iné! Ja sa nevzdám! Teraz už nie! Ak je tam chakra, skúsim ju odstrániť svojou vlastnou chakrou," pečať, stratený kontakt s okolím, hromadenie chakry.

"Tak dosť!" pokojný hlas prenikol prítomným do každučkej bunky v ich tele.

Z krovia sa vynorila postava hokage osobne.

"Prestaň Akari, už to nie je potrebné," pokoj sa niesol ďalej, zanechajúc za sebou radosť v podobe žiarivého úsmevu mladej kunoichi.

"Takže, borovica je zachránená?" istota je istota.

"Nie, bohužiaľ borovica pôjde von."

Zelený ustráchaný pohľad našiel ten hnedý, chvejúci sa.

"Ale, hokage-sama, prosím, to nemôžete, ten strom je veľ-."

Pokojný úsmev, ruka dávajúca pokyn na umlčanie dúfajúcich úst.

"Nechaj ma aspoň dohovoriť!"

"Prepáčte Tsunade-sama," šiška pod nohami bola zrazu taká zaujímavá.

"Ten strom pôjde von, pretože už nebude potrebný. Tuto mladý muž tu bývať nezostane. Pôjde do dediny, konkrétne, k tebe Akari. Tvoji rodičia súhlasili s adopciou. Čakám vás v mojej kancelárii," veselý tón, zamávanie a hokage sa stratila v obláčiku sivého dymu.

Nechápavý pohľad...

Prekvapený pohľad...

Radostný pohľad...

Zelené sa našli s hnedými, úsmev na perách, srdcia ako pierka - nemé, radostné a voľné.

Dve duše, túžiace po šťastí, sa našli v horúcom objatí.

Ruka v ruke, teplé dlane pritisnuté k sebe...

"Ideme, oné-san?"

Kde sa šťastie začalo, iné končí...

Celý les sa dozvie príbeh tých dvoch... od šepkajúcej, umierajúcej borovice.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Blackmola Blackmola | Web | 30. srpna 2011 v 10:08 | Reagovat

o.O To je něco tak... úžasného ! Tak... skvělého ! Máš tam nádherné výrazy, nádherná slovní spojení. Já to četla s otevřenou pusou a vytřeštěnýma očima. Je to vážně úžasné ! Tohle by si měl přečíst celý svět. Ty poslední věta - Celý les sa dozvie príbeh tých dvoch... od šepkajúcej, umierajúcej borovice. - To mě dostalo na kolena. Vždyť ty umíš tak úžasně psát !! Piš piš piš víc, vnímej šum křídel své inspirace a nenech se zatáhnout do hlubin nejistoty, protože TY umíš psát s emocemi a o emocích :)
Promiň, vážně nedokážu psát takové krásné dlouhé komenty, jako ty.. T_T :)

2 Sisa Sisa | 25. listopadu 2012 v 19:02 | Reagovat

Už viac nedokážem zadržať svoje slzy a tá posledná veta... je to krásne a zároveň nevinné no aj tak láskyplné. Stále sa mi to celé premieta v hlave odznova a odznova. Celá klávesnica je od sĺz. Proste krásne.

3 Marii Marii | Web | 25. srpna 2013 v 15:46 | Reagovat

o.o do riti.. mám chuť po tomto úplne zabudnúť na myšlienku o písaní poviedok a všetko to čo som do teraz rozpísala hneď zamazať.. bolo to vážne krásne! úplne úžasné, tie slová a myšlienky.. tá posledná veta.. proste krásne.. poviedky s OC charaktermi, moc nemusím (až na pár výnimiek) ale túto si prečítam kľudne aj stokrát pretože je vážne krásna.. to pohrávanie s tými slovami.. to precítenie, ktoré v tej poviedke bolo.. proste krásne, klaniam sa pred tebou *kľakne na kolená a ukloní sa*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama