Z nedeľníka stredoškoláčky: 002 - Keď sa čaká na zázrak

11. září 2011 v 12:39 | Athalien :) |  ► Nedeľník vysokoškoláčky ◄
Niekedy sa pristihnem, ako rozmýšľam o živote, o minulosti, prítomnosti, budúcnosti a o tom, ako sa tieto časy navzájom ovplyvňujú... Myslím na to, či som nejakú vec, ktorú som urobila v minulosti, nech bola akokoľvek malá, urobila správne... aké z toho vyplývajú dôsledky, čo to pre mňa znamená a ako to ovplyvní moju budúcnosť...
Nedokážem si pomôcť, tieto myšlienky sú všadeprítomné. Niekedy strávim rozmýšľaním polovicu dňa a druhú polovicu dňa rozmýšľam, čo by bolo, keby som nerozmýšľala a niečo skutočne robila... Ktovie, či sú ľudia s podobným zmätkom v hlave ako ja... bol by dobrý pocit poznať kladnú odpoveď :)
Celý tento týždeň, prvé školské dni... možno som čakala niečo viac, a možno si len klamem a vedela som, ako to bude... nové tváre, na to mám ešte ďalší týždeň, hovorím si. A potom ešte jeden a tak celých 9 mesiacov. Ha... 9, nie 10... v máji končím, už ma nazývajú maturantkou a stále sa teším, že mi tie naše malé štence nevykajú... ale zdraviť by sa fakt mohli.
Úsmev na perách, ten som ale mala. Už som naučená za každých okolností sa usmievať. Našli sa samozrejme aj úseky, na ktorých som nič nepredstierala a smiala som sa. Výlet do Viedne (streda, štvrtok) priniesol pekné zážitky a utužovanie vzťahov. Rovnako nadšená som aj z internátu, ako inak :D S mojou Zúz sa vždy skvelo bavíme a už som si aj našla systém, podľa akého budem existovať. Rozvrh som už prehltla, vstávať na nulté hodiny zvládnem, veď potom mám iba 6 hodín, takže od druhej mám voľný deň... :) Čo viac si môžem priať? No, sú také veci, ktoré by som chcela... Tie podstatné drobnosti, ktoré robia deň krajším- úsmev či veselá informácia, alebo len obyčajný kompliment... Mám rada tieto omrvinky, tieto kvapky života :) bez nich by to všetko bolo hrozne nudné a neúplné...Všetci to majú radi, obyčajnú pochvlu alebo chápavý pohľad, tak prečo sú takí? Akí takí? Bezcitný... nevšímavý... môžem ja za to, že nemám z prázdnin milión zážitkou ako iní? Môžem ja za to, ako vyzerám? Môžem ja za to, že som citlivá? Môžem ja za to, že sa všetko deje zle a celý môj svet je hore nohami? A oni sa mi smejú do ksichtu... A potom sa čudujú, keď sa odvrátim a odmietam im hľadieť odovzdane do očí...
Takéto veci sa diali... pripadala som si akoby kúsky mňa samej zo mňa opadávali... a smiala som sa ďalej... ved čo...
V piatok bol deň, kedy by som sa zavrela do kutice na metly a utopila sa vo vlastných slzách... toľko informácií, toľko pohľadov, toľko nepochopenia... A ja som bola bezmocná. Nechcela som vyškriabať im oči, alebo na nich byť protivná... na tých, čo mi ublížili, a ani si to neuvedomili.. poniektorí...
A tak, zamyslená, so sileným úsmevom, som sa vybrala domov...
Keby som nebola od prírody taká optimistka, neviem, kde by som bola... zrazu som sa pozrela na nebo a povedala si: Sakra, veď ja som šťastná... všetko na svete má nejaký šialený zmysel. Všetky detaily nás samotných odprevádzajú k tomu správnemu cieľu a po tej správnej ceste... je to zvláštne, ako keď sa povie, že všetky rieky raz skončia v oceáne... Ktoroukoľvek cestou sa vyberiem, viem, že skončím tam, kde mám... :) A to je myšlienka, ktorá ma vždy povzbudí k ďalšiemu úsmevu...
Veď čo, že nevyzerám tak, ako by si predstavovali ľudia okolo mňa? Takto viem, že moji priatelia ma nemajú radi preto, ako vyzerám, ale preto, aká som... a to je úžasný pocit, že niekto ma má rád takú, aká som.. a aj bude.. dúfam, že to tak bude vždy :)
Veď čo, že to, čo mi kamarátka povedala s úsmevom č. 89, mne roztrhlo srdce na poli? Alebo ten istý dôsledok nastal, keď som sa dozvedela od svojej mami, že by som mala ísť na vyšetrenie... k psychiatrovi? Toho myslím spomínala... a to kvôli tomu, že som sa rozplakala na filme Sovietsky príbeh, kde boli zábery všetkých tých ľudí a mnoho smrtí v priamom prenose... nie nahraných, autentických... keď som videla toľko očí... a potom len telá...
Veď tak som citlivá! A čo? Už si mohli všimnúť, že ja sa rozplačem aj na Hľadá sa Nemo!
Blúdila som svojou hlavou... a potom prišli ľudia, ktorý mi posvietili :) Taktiež len pár slovami... pár gestami, pár úsmevmi... :) A v piatok večer som už bola opäť to malé usmievavé dievčatko... počas víkendu sa to len zlepšilo... stačili lentilky, žabky, hudba, blog... a pár naozaj správnych ľudí :)
A hovorte si čo chcete, volajte to, ako chcete, či osud, Boh alebo náhoda, ale ja viem, ako pokračovať a tešiť sa na budúcnosť :) Moja budúcnosť bude svetlá...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Blackmola Blackmola | Web | 11. září 2011 v 17:07 | Reagovat

Páni, něco takového jsem jaksi nečekala o.O
Když už mluvíš o tom přemýšlení o budoucnosti, minulosti a tak, mě se zase někdy stane, že přemýšlím o hrozně nepodstatných věcech. Podívám se třeba na nějakou zeď, kolem které jdu a podvědomě začnu přemýšlet nad otázkami - Kdo ji postavil ? Jak se cítil, když ji stavěl ? Proč ji stavěl ? Jak dlouho tu ta zeď je ? A jak jednou dopadne ? Věděl ten, co ji stavěl, že jednou dopadne jako oprýskaná, zpola rozbořená a zašlá zeď ?...
Někdy je to trochu k smíchu.
Ještě něco, napsala jsi větu, se kterou si dovoluji tak úplně nesouhlasit. "Ktoroukoľvek cestou sa vyberiem, viem, že skončím tam, kde mám... " To si myslím není správně. Člověk musí nad svými cestami přemýšlet, kam ho zavedou, protože pokud se slepě vydá po první, která se nachomítne v domění, že stejně dojde tam, kam má, může zle zakopnout. Všechny řeky totiž nekončí v oceánu. Některé vysychají, některé jsou zničeny, některé prostě vtékají kamsi nazpět pod zem, kde se vsakují. Je potřeba hledat tu správnou cestu, tu, která tě opravdu ke tému cíly dovede. A to neumí jen tak nějaká :)
A podle mě není hřích být citlivá x3 Každý jsme jiný, to je na tom to nejlepší. Citliví jsou tu od toho, aby je ti méně citliví utěšovali ^^ Kdyby citliví lidé nebyli, od čeho bychom tu my, méně citlivý, byli ? T_T x)

Tak si říkám, jestli už tě těmi dlouhými komenty neotravuji o.O Začala jsem nějak komentovat snad každý tvůj článek, nevadí ti to ? x/ xD

2 Athalien Athalien | Web | 11. září 2011 v 18:17 | Reagovat

A ja si aj tak myslím svoje, že každý dôjde do cieľa svojej cesty... To prirovnanie s riekou asi nebolo dobré :D Vieš, ja si myslím, že je nám predurčený nejaký cieľ... a cestu k nemu si musíme vyšľapať sami.. jasne, že niekto si vyberie tú najzložitejšiu a najdlhšiu cestu plnú prekážok, ale aj prekonaním takejto cesty sa naučí množstvo vecí, ktoré môže zužitkovať na najbližšej križovatke... a každý, vravím KAŽDÝ jeden človek dšojde do cieľa... Aj keď je cieľom smrť, samota, alebo niečo.. proste to tak má byť... v prípade smrti daného človeka možno čaká niečo krajšie :) Myslím, že Zem je iba prestupná stanica s príliš dlhým čakaním...

3 Blackmola Blackmola | Web | 11. září 2011 v 21:16 | Reagovat

xDD

Takhle, cíl cesty a dojít tam, kam máš jsou dvě rozdílné věci. Cíl je vždy, to ano, ale ne vždy je ten cíl to, kam jsi opravdu měla dojít. Nebo když je cílem cesta :)
Trochu mi připomínáš Nejiho xD Ale jenom malinko :D Cíl si předurčujeme sami, nebo naši rodiče, co nás do něho nutí, ale myslím, že nějaký vyší cíl nemáme. Jsme jenom jedna z mnoha životních forem, jen smítko prachu ve vesmíru.
No ano, jednou jsem napsala článek na téma Smrt, bylo to téma měsíce či co. A říkala jsem, že si myslím, že po smrti to musí být aspoň o trochu lepší, a že mě to velmi zajímá. Smrt samotná může být velmi magickou záležitostí :)
Víš, člověk není nic vijímečného. Vlastně je to nejhorší tvor na planetě. Ale stále je to jen tvor, jen jedna forma života, je to jen živočich. Není nic víc, nic vyššího, nic, nad čím by bylo nutné nějak příliš přemýšlet. A navíc, většina lidstva jsou odporní jedinci, nevyzrále duše, schránky bez myslí a bez fantasie... :)

A určitě nejsem jediná, kdo čte tvůj blog ! ;)

4 Athalien Athalien | Web | 14. září 2011 v 20:43 | Reagovat

Keď berieš cieľ doslovne ako cieľ, tak ti to tak príde, ale ja si myslím, že je to proste cieľ s veľkým C aj keď ho píšem s malým :D Proste, to, čo ja volám cieľom, je presne to, kam máš dojsť... lebo tým cieľom nemyslím niečo na štýl, no, mojim cielom je prečítať si tú a tú knihu... aj ked aj to je ciel, ale nie ten, na ktorý narážam ja... :D Neviem, či ma chápeš, ale je rozdieľ medzi cieľom a cieľom :D
Cieľ je vždy to, kam dojdeš, pretože všetko súvisí so všetkým a všetko, čo sa stane, každá hlúoposť, má zmysel... neexistujú zlé rozhodnutia, len tie, ktoré prišli skor alebo neskor...
Neji? Nieee, Nejiho a to jeho básnenie o osude tak nemám rada :D Ale to len preto, že on tvrdil, že keď si raz nula, nulou zostaneš... nemyslím... ak sa to má stať, tak tou nulou nebudeš.... :) Proste, je to ťažké takto vysvetlovať, ja tomu jednoducho verím a nič ma nepresvedčí o opaku... na tvoje argumenty viem argumentovať, ale načo ťa idem presviedčať? Ty veríš vlastným veciam, ja verím, že človek je neobyčajný, nie len inteligentná hračka prírody... a že všetko je nám dané, každý cieľ, ktorý máme naplniť, aby sme dosiahli Cieľ... :D Je to na nás, ale, všetko má dovod a neexistuje zlé rozdonutie... :D
vyššie uvedené mám chuť zmazať a počkať, kedy budem vuac sústredená, lebo som v polospánku a v hlbokej depresii, takže nič nevnímam z toho, čo píšem ::D:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama