Rogerovi

5. prosince 2011 v 17:06 | Athalien :) |  ► Poviedky ◄


Rogerovi

Odišiel si. Jednoducho si zmizol. Neviem kam, neviem kedy a hlavne neviem prečo.
Dnes je to už priveľa dní bez teba a ja viem len to, že mi chýbaš, a že mi to trhá srdce na kusy.
Chýba mi tvoja zväčša anonymná spoločnosť a kockovaná modrá košeľa.

Prvýkrát, keď som ťa zbadala, som mala štrnásť. Zazrela som ťa na chodníku, ktorým som sa nechcela vybrať. Vtedy som sa bála. Ale nie teba. Bála som sa predtým, než si prišiel. Myslím, že ťa privolal práve môj strach... alebo si sa kvôli môjmu strachu zjavil z vlastnej vôle.
Vtedy som na teba zakričala Roger a odvtedy som ti nehovorila inak.

Od toho okamihu si ma sprevádzal životom. Nevidela som ťa stále, ale niekde vnútri ma hrial pocit, že si stále so mnou a že keď sa obzriem okolo seba, budeš tam. Stáť alebo sedieť, zahalený rúškom neviditeľnosti, viditeľným pre moje oči. V niektorých prípadoch to vyšlo, inokedy som to nechala na vieru.
V tých ojedinele nádherných chvíľach, keď ťa moje oči našli, som sa nad tebou musela pousmiať. Vždy si sa tváril ako súčasť nábytku. Alebo akoby si bol len náhodný okoloidúci, príliš zaujatý výkladnou skriňou obchodu. Tváril si sa podozrivo a ja som proste musela svoje nutkanie ohlásiť tvoju prítomnosť v priestore poslúchnuť. Nikto tvoju existenciu nespochybňoval. A možno to tak bolo len v mojej prítomnosti. Možno, že som bola naivná a všetky tie chápavé, zaujímajúce sa pohľady len hrané. Možno...
Dnes, keď sa ma na teba niekto spýta, moje srdce vynechá úder. Neviem, čo mám odpovedať. Že si ma opustil? Ak áno, chcel si? Musel si? Alebo som ťa vyštvala? Čím? Čo som pokazila? Stále nepoznám odpoveď. Prečo sakra tu už nie si?!

Vedela som, že tvoja prítomnosť nie je náhodná. Cítila som sa bezpečne, keď som sa na teba mohla pozerať a vnímať ťa.
Občas som ťa vídala, ako sedíš na parapete a tváriš sa, že hľadíš von. Mne ale neuniklo, že v skutočnosti si sa pozeral na môj odraz v okne. Tak roztomilo si na mňa dával pozor.
Rovnako ako vtedy v kúpeľni. Sprchovala som sa, nevediac, že si tam. Odhrnula som záves a našla ťa sedieť na zemi opretého o tie studené, nevkusné obkladačky. Ruky si si pritískal na oči a keď som sa začala smiať, zmizol si.

Prisahala by som, že vtedy v kúpeľni si mal dlhé vlasy. A možno nie. Keď som ťa tak ostro mala možnosť vidieť neskôr, tvoje vlasy vyzerali inak. Vždy vyzerali inak.
Nemenila sa len tvoja košeľa. Vždy bola modrá a kockovaná. Kockovaná a modrá.

Po čase som ťa prestala vídať. Postupne, pozvoľna si mizol z môjho života a ja som si nechcela priznať, že niekedy to bude naposledy. Nevedela som si predstaviť, ako sa budem cítiť, keď odídeš. Necítila som sa nijako. Posledný krát, keď som ťa zahliadla, to bolo na triednom výlete. Ponuro si hľadel na záves a ja som znova, ako mnohokrát predtým, povedala nahlas o tvojej prítomnosti. Bola to moja hra na schovávačku. Až neskôr som si uvedomila, že s anjelmi sa takto nehrá.

Ďalšie dni, týždne a mesiace som stále naivne čakala, kedy sa objavíš. Hľadala som nejaký náznak tvojej prítomnosti, stačil by aj pocit. Veľakrát som sa ťa pokúšala vycítiť a veľakrát to skončilo úspešne. Cítila som ťa. Možno v srdci, možno v duši... Ten pocit bol slabší ako spomienka, ale stále dosť silný na to, aby mi zlepšil deň a rovnako dosť nejasný na to, aby som si uvedomila, že to nie si skutočne ty. A takto som fungovala. Jeden krásny deň za šesť nasledujúcich v depresiách. Už som nevládala...
Toľkokrát som ťa prosila, aby si sa vrátil späť do môjho života. Toľkokrát som prosila Jeho, aby mi ťa vrátil, aby ti dovolil prísť. Toľkokrát som to vzdala. A toľkokrát to bolo iba tiché prianie, aby som sa s tebou mohla stretnúť aspoň po smrti.

Až príliš dlho mi trvalo uvedomiť si, že v mojej realite už nie si. To zistenie bolelo, a tú bolesť doteraz nedokážem k ničomu prirovnať. A je to ešte horšie.

Nedávno sa objavil on. Tvoja náhrada. Rýchlo som zistila, že to nie si ty. Ty si sa na mňa nepozeral pri sprchovaní. Ty si nado mnou nestál každú noc, keď som zaspávala. Ty si sa nedotýkal mojich vecí. Ty si sa na mňa nedíval vôbec, a predsa si toho o mne vedel viac ako ja sama.
Nedala som mu meno.
Nerozprávam sa s ním.

Chcem, aby si sa vrátil ty. Znova túžim po tvojej prítomnosti. Prepadla som ti.
Vyskúšala som už všetko. Prosby, modlitby, mágiu. Márne. Teda až na ten jedenkrát, keď sa mi podarilo privolať ťa. Žiaľ, iba do sna. Sedeli sme spolu pri akomsi ohni a viem, že si bol len malý chlapec. Malý chlapec v košeli, ktorá všetky ostané farby a čiary zlievala do jednej nejasnej. Stále si mi niečo rozprával, možno vysvetľoval. Snáď to nebolo až také podstatné. Veľmi som nepočúvala. Zachytila som len niečo o správnych rozhodnutiach, nič viac, ani menej. Nechcela som z teba spustiť oči. Hľadala som na tebe nejaký záchytný bod, podľa ktorého by som si ťa uložila do pamäte. Zbytočne. Mám dokonca pocit, že som ťa aj prerušila, drzo, a spýtala som sa, či si to ty. Skutočne ty. Tvoje detské ústočká sa na mňa zoširoka usmiali keď odpovedali: "Načo sa ma pýtaš otázky, na ktoré poznáš odpoveď?" Povedal si to presne takto. S "načo" namiesto "prečo", so stopami smiechu v hlase.
O chvíľu nato si mi povedal, že sa prebúdzam a že nech už povieš čokoľvek, všetko si už len namýšľam. Tak som sa zobudila... trochu smutná, trochu veselá.

A ja si prajem pamätať si z teba viac ako len kockovanú modrú košeľu.


EDIT z 24.10.2013, 17:11 - Dnes mi všetko došlo. Čítala som komentáre v tomto článku a zamyslela som sa nad tým, či Roger predsa len nebol viac duchom, ako anjelom. Chvíľu som nad tým rozmýšľala a potom som si zrazu uvedomila... všetko. Mala som pred očami jeho tvár, konečne. Videla som ju každý jeden rok v rovnaký deň a nikdy som si to nespojila, nikdy mi to nedošlo, až teraz. Roger je v skutočnosti Tomáš, môj bratranec z druhého kolena. Bol to bratranec mojej mami a zomrel veľmi mladý, v 17-tich alebo tak, zomrel po zásahu elektrickým prúdom. Stalo sa to dávno pred mojím narodením. Neviem presné roky, no o týždeň na dušičky si to určite pozriem a zapamätám už navždy. Od malička, od kedy si pamätám som sa mami pýtala, kto to je a prečo mu na hrob dávame kvety. Mama mi to povedala a ja som ho každý jeden rok, keď som stála pred jeho hrobom, ľutovala a bála som sa, že umriem rovnako mladá. Teraz už viem, že na mňa dával pozor, kým som sa neprestala báť. Nechápem, ako mi to nemohlo dôjsť, na fotke má košeľu a dlhé vlasy. Nechápem, ako som mohla byť taká slepá, zatiaľ čo som mu rok čo rok nevedomky zapaľovala na hrobe pol tucta sviečok a hľadela do jeho očí. Keď mi všetko došlo, bola som v šoku, vďačná, smutná, so slzami stekajúcimi po tvári. Potrebujem mu poďakovať z celého srdca... dnes som mu poďakovala, o týždeň mu poďakujem hľadiac mu do očí.

Ďakujem, Tomáš...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Blackmola Blackmola | Web | 22. prosince 2011 v 7:42 | Reagovat

To bylo... tak krásné. Tak dojemné T_T Athiii, to se ti zase něco neskutečně povedlo !! :) Já neumím psát dlouhé komenty, fakt ne... :D Ale tohle mě tak strašně dojalo... T_T

No jo, já vím, dlouho jsem nic nenapsala... zkjouším to, ale nějak mi to nejde... A prosimtě, neprohraješ xDDD
A v tokračování té povídky už je pěkná úchylná scéna >x) takže se těěěš xD
Tak já někdy napíšu, moja milá :)
A na ten obraz se těším :)

2 Emília Emília | 5. prosince 2012 v 18:03 | Reagovat

nádherné ... je riadne, že niečo take sa deje aj v skutočnosti :) ... možno Roger nezabudol a ešte príde .. musíš veriť ;)

3 Biba Biba | 24. října 2013 v 18:23 | Reagovat

To bolo krásne. Verím na duchov či anjelov. A tento príbeh mi pripomenul starého otca, ktorý zomrel pár mesiacov po mojom narodení. Vždy som bola vďačná za to , že ma mohol vidieť a držať v náručí. Svoje prvé vnúča. Niekedy keď cítim neistotu a strach viem že je pri mne a dodáva mi silu. On vie koľko pre mňa znamená. Už neochraňuje svoje 4 vnúčatá. Neviem či si aj oni uvedomujú jeho prítomnosť ale viem že je tu aj pre nich. Neraz som videla svoju najmladšiu sesternicu ako hľadí na niečo alebo niekoho a cítila som jeho, dokonca som videla ako sa rozpráva s niekym. Ktovie či si bude na to pamätať :) Niekedy si potichu prajem aby sa mi aspoň raz ukázal a viem že nebudem mať strach. Verím ti a nehrám to. Možno sa Roger ešte objaví, skontrolovať ťa, ale máš šťastie že tu bol pre teba.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama